štvrtok 7. mája 2015

Jednoduché jarné závitky na špenátovom hniezde

V poslednej dobe asi prepukol nejaký módny gastro-boom s jarnými závitkami. 
Možno to nejak súvisí s týmto ročným obdobím, alebo čo, ale minulý rok som to akosi nespozorovala, alebo je to tým, že už stále viac sa propaguje zdravá strava a toto patrí medzi superské zdravé jedlo, ktoré je veľmi zaujímavé - šmrncnuté Áziou, chutné, variabilné - môžete do ryžového papiera zabaliť čokoľvek, na čo máte chuť a čo máte doma a hlavne jednoduché - sama sa čudujem, že sme ich skúsili až teraz.

Tu je teda naša verzia...




POTREBUJEME:
na špenátové hniezdo (pre 4 osoby):
500g  špenátu/môže byť aj mrazený listový
1 veľká cibuľa
3 strúčiky cesnaku
2PL olivového oleja
soľ
mleté čierne korenie
štipka muškátového orieška
na závitky:
ryžové papiere - počet závisí od počtu porcii (2 ks na osobu)
reďkovky nakrájané na kolieska
mrkva nakrájaná na tenké pásiky
pár lístkov čerstvého špenátu
pár lístkov čerstvej bazalky
vajíčka
arašidový (alebo iný) olej
soľ
sladká čili omáčka na dochutenie 


POSTUP:
Špenátové hniezdo:
Na oleji si opečieme na drobno pokrájanú cibuľu a cesnak na plátky.
Potom pridáme špenát a dusíme domäkka.
Nakoniec ochutíme koreninami a soľou.
Jarné závitky:
Najskôr pripravíme náplň kde si na asi 1-2 lyžiciach oleja rýchle opečieme zeleninu a nakoniec primiešame rozšľahané osolené, prípadne korením ochutené vajíčka.
Keď máme hotovú náplň, namočíme si ryžový papier do studenej vody, aby zvlhol, potom ho hneď vyberieme na vlhkú čistú utierku.
Následne primerane naplníme vaječno-zeleninovou zmesou, prihodíme pár lístkov špenátu a bazalky a zložíme do závitku/tak aby bola z každej strany náplň zakrytá - papier sa na seba schnutím prilepí, ale zároveň je veľmi tenučký, tak treba manipulovať so závitkami opatrne,aby sa neroztrhli.
Hotové závitky uložíme na špenátové hniezdo a dochutíme hotovou čili omáčkou.



Dobrú chuť!



Máte radi jarné závitky?
Robievate ich - čím ich najradšej plníte?

utorok 5. mája 2015

Cmarová polievka s chrenovou kašou a slaninkou

Už dávnejšie som spomínala, že milujem také klasické domáce polievky a hlavne tie totálne jednoduché, pri ktorých máte pocit, že vám ich navarila prastará mama a chutia tou láskou, ktorú do nich vmiešala cez varešku.
Taká je aj táto polievka, na ktorú som pred pár týždňami narazila. 
Cmar som doteraz veľmi nepoužívala a dávam prednosť kefíru, alebo iným podobným kyslo-mliečnym výrobkom, ale po tejto polievke nám robí v chladničke spoločnosť pravidelne.
Táto polievka sa zdá na prvý dojem fakt trochu nudná, ale v kombinácii s chrenovými zemiakmi a slaninkou, prípadne trsom pažítky sa z nej stane razom luxusná záležitosť.







POTREBUJEME:
500 ml cmaru
1 L zeleninového vývaru
1-2 PL hladkej múky
3 strúčiky cesnaku
1 KL mletej rasce
soľ
mleté čierne korenie
50 g údenej slaniny opečenej do chrumkava
600 g zemiakov
50 ml mlieka
30 g masla
2 PL smotanového chrenu (kľudne aj viac/menej, podľa chuti)
prípadne pažítka na ozdobu (naša ešte len "pučí" v kvetináči)





POSTUP:
V hrnci si privedieme vývar do varu.
V mise si prešľaháme cmar, múku, rascu a prelisované strúčiky cesnaku a pomaly túto zmes vmiešame do vývaru, prehrejeme a dochutíme soľou a korením.
Pozor aby sa polievka nezrazila, mne sa to tak trošku "podarilo" a musela som to opraviť, takže neprevárajte.
Na chrenovú kašu si klasicky uvaríme zemiaky, ktoré potom popučíme s mliekom, maslom a chrenom.
Nakoniec do kaše ešte vmiešame slaninkové kúsky.
Polievku podávame s kopčekom kaše a môžeme ozdobiť pažítkou a korením.


Dobrú chuť!






pondelok 4. mája 2015

Z iného súdka ...alebo z cudzej kuchyne.

Dnes to bude čítanie na dobrú noc... alebo chuť?

Od posledného príspevku zas ubehol nejaký ten čas a okrem iného sme absolvovali aj našu tohoročnú oficiálnu dovolenku - v našej milovanej Prahe.
Odkedy venujem jedlu viac pozornosti ako tej, že ho uvarím a zjem z taniera, aj moje/naše dovolenky a návštevy cudzích miest (ale aj toho nášho) organizujeme už s väčším dôrazom na to, kde budeme jesť a nespoliehame sa na prvý fastfood, ktorý nám vstúpi do cesty.
Tak to bolo aj tentokrát a naplánovali sme si už dopredu miesta, o ktorých sme počuli, čítali, alebo nám ich doporučili iní milovníci dobrého a kvalitného obsahu taniera. 
Nestihli sme toho veľa a áno, raz sme skončili aj v prvom fastfoode, ktorý nám skočil pod nohy, ale vzhľadom na to, že dovolenkovať s dvojročným neposedným dieťaťom bolo miestami nad naše sily, si odpúšťame aj tento gastro-prehrešok.
Pôvodne som nemala vôbec v pláne o tom napísať, ale navštívili sme miesta a ochutnali sme jedlá, ktoré si fakt nemôžem nechať len pre seba a tak sa tu možno z času na čas objaví aj podobný príspevok pomedzi tie z našej kuchyne.
Píšem niečo také prvýkrát, takže žiadnu profi recenziu nečakajte (aj fotku mám len jednu, ale veľmi dôležitú) je to len môj/náš rodinný chuťový postreh.

No pekne poporiadku...

Prvé miesto, ktoré stojí za návštevu bola reštaurácia Dish {fine burger bistro}.
Z vonku nenápadná reštaurácia (totiž, pred pár rokmi sme boli ubytovaní pár metrov ďalej a nikdy za tie dni, čo sme chodili okolo, som si to tam nevšimla), no vnútri klasické bistro s príjemným interiérom, personálu vidíte do "kuchyne" kde pre Vás chystajú fanstastické burgre. Obsluha je zhovorčivá a ochotná poradiť. 
V menu bolo v ponuke viacero druhov zaujímavých burgrov, no pán, ktorý nás obsluhoval nám na prvýkrát odporučil ich "základný" burger s názvom DISH, ktorý okrem hovädzieho mäsa obsahuje slaninu, nakladanú uhorku, cheddar, kečup, cesnakovú omáčku a kus zelene, proste klasika.
Tento burger si dal môj muž, no ja som chcela ochutnať aj niečo iné a pôvodne som sa zahrávala s myšlienkou dať si vegetariánsky burger s grilovaným portobellom a údenou mozzarellou ale prišli sme predsa na mäso - burger, tak som si dala burger SAVORY, ktorý bol "sladší" vzhľadom na karamelizovanú cibuľu, grilovanú paradajku a portobello a ich chuť vyvažoval parmezánový chips.
Musím podotknúť, že mäso v oboch burgroch bolo úúúžasne šťavnaté a žemle chrumkavé.
Bonusom bola osviežujúca domáca grepová limonáda.
Nášmu synovi sme chceli ponúknuť aspoň hranolky (nekameňujte ma prosím, milé maminy,bol to zúfalý čin hladných rodičov a bistrá veľmi nechcú kŕmiť špeciálne aj deti svojich zákazníkov), teda mysleli sme, že ho tým potešíme, ale on mi nevďačne zjedol akurát tak časť žemle a trochu mäsa, a tak sme ich zjedli my a boli domáce nielen chuťou, ale aj vzhľadom (takže žiadne,po chvíli gumové, rovnomerné paličky z mekáča).
Po dojedení nás celý personál odprevadil a mohli sme sa vybrať do víru veľkomesta. 

Ako medzi-zastávku na kávu sme si vybrali Costa Coffee, ktoré som podľa hodnotenia českých blogeriek považovala za čoraz väčšiu konkurenciu Starbucks, no nič prevratné sa nekonalo a napriek výbornému kapučínu so slaným karamelom (ktorý mi tam asi zabudli pridať, alebo čo, lebo som ho vôbec necítila) má  aj naďalej prvenstvo v našom srdci týmito "kakavkovými" kávičkami Starbucks, ktorý sme ale tentokrát vynechali, ach jooo... 

Druhé miesto, na ktoré budeme spievať ešte asi polroka ódy a bude asi prvým, kde sa pojdeme v Prahe znovu najesť je MASO A KOBLIHA

Nenápadné bistro, ale fakt nenápadné, no veľké chuťou a srdcom, ktoré tú chuť tvorí. 
Fakt sa rozplývam v myšlienkach už tretí deň, odkedy sme u nich jedli.
Keď vstúpite dnu, je tam trošku tesno (ako v každom bistre predsa), hneď oproti dverám je pult s mäsom/mini mäsiarstvo a spoza neho vykukne na Vás majiteľ, Paul Day, o ktorom som niekoľkokrát čítala v časopisoch o jedle (už z nich pôsobil sympaticky), ale naživo máte pocit, že sa poznáte od nepamäti. 
Usmeje sa na Vás, privíta Vás češtino-angličtinou a hneď zavolá niekoho z personálu, ktorého je tam požehnane, ten Vás usadí, ochotne Vám poradí, vysvetlí z čoho sú ich jedlá a poradí, čo si vybrať.
Okrem toho chodí asi stokrát stále niekto (vrátane majiteľa) okolo s úsmevom a kontroluje, či Vám niečo nechýba.
Ponuka jedál nie je veľká, ale zato dostatočne pestrá, taká typická britská, no tentokrát sme sa rozhodli ochutnať Paulove preslávené klobásky a to Vám teda garantujem, že ich chvála vôbec nie je prehnaná, lebo boli famózne, fantastické a ešte neviem aké, proste dokonalé, šťavnaté, voňavé.
Nie sú to typické naše klobásy, ale niečo trošku podobné tým vínovým, ale oveľa vymakanejšia chuť. No môj mäso-gurmán z nich bol úplne unesený a to je čo povedať, lebo on je hlavne v otázke klobás veeeľmi náročný!
Boli podávané s chutnou zemiakovou kašou, karamelizovanou cibuľkou a pravdepodobne anglickou horčicou, proste tradičná absolútne vyvážená chuť. 
A ako bonus, všetko je bio a lokálne, aj limonády boli znovu fantastické - odporúčam šípkovú a jablkovú, ktorú sme ochutnali.


Fakt sa mi z toho miesta stále podlamujú kolená, až je to už trápne, ale čo narobím, keď ma to tam tak ohúrilo (a nebola som sama, aj ľudia pri vedľajších stoloch sa rozplývali).




....tak tu sú dokonalé klobásky.

Mimochodom toto miesto bolo dôvodom, prečo som sa rozhodla, že o tom musím napísať, pretože ešte s nimi nekončíme, keďže podľa názvu bistra u nich dostanete v ponuke aj "koblihu", ale nie hocijakú smiešnu šišku...
...ale tú najvláčnejšiu akú ste kedy jedli (môj muž povedal, že je lepšia ako tie, čo robíme doma a to ma vôbec neurazil, lebo mal pravdu), obalenú v cukre, s jemnou arómou citrónovej kôry a plnú vanilkového (s pravou vanilkou) krému, podotýkam super naplnenú, lebo naše dieťa, vo svojej občasnej akčnej samostatnosti v jedení, asi dve tretiny krému vytlačilo na seba, kočík, otcovu ruku a v tom momente som mala pocit, že na asi celú Prahu a keď sme potom dojedali po zachránení tejto tragikomickej situácie "zvyšok" koblihy aj s obsahom, stále v nej bolo viac krému ako v akejkoľvek inej, ktorú som si doteraz kúpila v jednej obľúbenej pekárni v mojom rodnom meste a to som doteraz tie naše považovala za výborné!


Takže všetkými jedenástimi bodmi z desiatich Vám odporúčam navštíviť to tam a myslím, že určite budete túto reklamu šíriť aj ďalej.

Na záver Vám odporúčam zastaviť sa u PAUL-a, v cukrárni/pekárni, na výbornú kávu a makrónky, ktoré sme u nich ochutnali a naše hmmm-kanie nad každou príchuťou počúvali okoloidúci na Václaváku. 
Citrónová, čokoládová, vanilková, malinová, pistáciová a slaný karamel... každá jedna krehká, ale vláčna a štavnatá, plná chuti. 



Nuž nebolo tých cudzích kuchýň veľa, lebo naše plány si ako vždy podľa seba upravil náš syn, ale toto je pár miest, ktoré nám chutili a verím, že ak ich navštívite, zachutia aj Vám.



Navštívili ste aj vy tieto miesta, ako Vám chutilo?
Čo ešte by ste nám do budúcna v Prahe odporučili ochutnať?